|
CALENDULA
OFFICINALIS je vhodný na otvorené rany, vredy a
pod.,
ktoré sa nehoja, alebo hnisajú. Podporuje zdravú granuláciu a rýchle hojenie... (viac sa môžete dozvedieť na víkendovom kurze Čo dokáže HOMEOPATIA U VÁS DOMA). DEPRESIA A HNISAVÝ ZÁPAL NECHTOVÉHO LÔŽKA (PANARÍCIUM) Muž v stredných
rokoch prišiel kvôli pretrvávajúcemu
hnisavému zápalu nechtového lôžka na veľkom
palci. Tri a pol roka ho liečil. Spod nechta mu vytekal hustý
žltý hnis, palec bol červený a veľmi bolel,
zvlášť pri chôdzi. Tri roky sa liečil pomocou
klasickej medicíny. Trikrát mu bezvýsledne strhli
necht z palca a dávali mu všelijaké masti a
antibiotiká. Pri poslednom strhávaní ho to veľmi
bolelo, až od bolesti vrieskal a zaťal sa, že si to teraz začne liečiť
sám. Skúšal rôzne preparáty,
doplnky výživy, vitamíny...
Keď prišiel ku mne, mal za sebou mesačnú kúru kúpania nohy v špeciálnej soli, vďaka čomu palec nebol hnisavý, len veľmi silne zapálený, a bolel. Dostal homeopatický liek v potencii 30 CH a mal ho brať 1-krát denne. Mal sa ozvať o mesiac. Pri kontrole o mesiac vyzeral palec veľmi dobre. Bol začervenaný len na jednej strane a nebolel, len pri dlhotrvajúcej chôdzi. Pacient bol veľmi milo prekvapený z vyvíjajúceho sa stavu, a tak sa spýtal, či by sa homeopaticky dali liečiť aj depresie. Vtedy som sa dozvedela, že má omnoho vážnejšiu diagnózu, ako je panarícium. V puberte začal mať zvláštne pocity, o ktorých nepovedal zatiaľ nikomu. Prestal si cítiť nejaké časti tela, akoby neexistovali. To ho tak šokovalo, že sa začal uzatvárať a prestal úplne komunikovať. Celé dni len ležal a nerozprával. Keď k nemu niekto prišiel a spýtal sa ho na niečo, zavrel oči a neodpovedal. Situácia bola už kritická, a tak ho hospitalizovali na psychiatrii. Potom bral 10 rokov antidepresíva a začal sa ako-tak začleňovať do života. Bol extrémne plachý, nevedel ľuďom odporovať, robil, čo mu prikázali, aj doma rodičov poslúchal. Nevedel sa vyjadrovať, nevedel žiadnu myšlienku vtesnať do slov a aj myšlienky mu unikali. Strácal niť pri rozprávaní. Asi tak pred rokom sa začal búriť a prvýkrát vysadil antidepresíva. Hovoril: „Vy si ani neviete predstaviť, aké je to hrozné, keď beriete tie lieky. Dívate sa na nejakú vec, a nevidíte ju poriadne, jete, a necítite to jedlo. Takže jete a jete, aby ste aspoň niečo cítili, ale aj tak nič necítite (pacient trpel obezitou). Neviete udržať myšlienku a ste taký otupený.“ Rodičia prišli na to, že lieky neberie, a donútili ho brať ich znovu. Osamostatnil sa a urobil druhý pokus. Keď prišiel ku mne, nebol už pol roka na antidepresívach. Schudol, ale ešte stále mal miernu nadváhu. Mal strašné úzkosti, že si rodičia a lekár všimnú to, že neberie lieky. Okrem toho sa veľmi bál, že sa niečo stane. Stále si necítil niektoré časti tela a mal veľký problém sa vyjadrovať. Mal už myšlienky, len ich nevedel vypovedať. Stránil sa ľudí, lebo sa ich bál, a často sa cítil tupo. Ľudia ho mohli využívať, lebo sa nevedel brániť. Dostal liek raz za týždeň. Predchádzajúci liek mal vysadiť. Kontrola za dva mesiace: Prišiel úplne vymenený človek. Schudnutý, s novým účesom. Pôsobil viac sebaisto. Palec na nohe sa úplne vyliečil už asi pred mesiacom. Rozprával plynulo, aj keď sa ešte občas zasekával. To, čo rozprával, boli zaujímavé úvahy a bola som prekvapená, že je to veľmi inteligentný človek. Hovoril, že je prekvapený, ale vplyvom lieku sa nemení len on, ale celé jeho okolie. Akoby boli ľudia k nemu milší (stáva sa to často; ako sa menia pacienti, menia tým aj svoje okolie a zdá sa im, že práve okolie sa zmenilo). Má zvláštne pocity v častiach, ktoré si necíti, svrbia ho a trošičku ich už pociťuje, má na nich vyrážky. Ale najzvláštnejšie je pre neho to, že sa pozoruje, ako jedná. Minule sa rozhovoril pri jednej skupinke známych a musel sa sám krotiť. Má zo seba pocit, že až teraz sa prvýkrát spoznáva, kto vlastne je (ako to hovoril, mal v očiach slzy). Prednedávnom zažil obzvlášť nepríjemnú udalosť. Stratil veľmi dôležité dokumenty, veľmi ho to vzalo, spanikáril a začal nekontrolovateľne vyvádzať. Ale v tom zmätku ho zrazu napadla myšlienka, aby sa upokojil a začal uvažovať, kde presne bol a čo robil. A tak prišiel na to, že si ich asi nechal v jednej reštaurácii. Tam aj nakoniec boli (úžasné na tej príhode je to, že dokázal ovládnuť svoju paniku a úzkosť, čo predtým nedokázal). Má teraz lepšie aj horšie dni. Niekedy sa cíti silný a niekedy ešte nevie prekonať paniku a strach. Pacient je ešte stále v liečbe, ale robí výrazné pokroky. |