<< predchádzajúci článok                                                         nasledujúci článok >>

Homeopatické Zvesti č.2 (jeseň/2011) 

Ako sa to začalo...
    Pred rokom, keď môj vtedy ročný syn už bral druhé antibiotiká a choroba sa mu stále vracala, som začala rozmýšľať nad iným spôsobom liečby. A tak sa nejako stalo, že som na internete natrafila na stránku, kde ponúkali to, čo som hľadala. Po krátkej porade s manželom, teda skôr oznámením z mojej strany, som sa prihlásila ešte v októbri na kurz domácej homeopatie, ktorý sa mal začať v januári nasledujúceho roka. Nevedela som sa dočkať, kedy to už príde, a aby som nestrácala čas, kúpila som si zopár knižiek.

…. a čo bolo ďalej
    Zajtra ma čaká posledný deň kurzu, na ktorý sa teším, ale zároveň je mi trochu aj smutno, že to končí. Počas tých 6 mesiacov som sa stretávala so zaujímavými ľuďmi, s ktorými ma spája rovnaké zmýšľanie ohľadne homeopatie a stretla som človeka, ktorý ma toho veľmi veľa naučil.
    Za ten pol rok nám homeopatia pomohla veľmi veľakrát. Spomeniem len jeden príklad z mnohých, keď môj syn pricvikol svojej sestre niekoľko prstov do dverí a zatlačil na dvere viackrát, takže jej ich poriadne pohmoždil, že jej opuchli a začali naberať farbu do fialova. Hneď som siahla po Hypericu, ktorý sme sa učili na seminári a podala jej ho. Nastala zvláštna reakcia, kedy moja dcéra, čo cez deň už vôbec nespáva, do 5 minút zaspala v obývačke na gauči. Keď sme ju prenášali do postele, dostala ďalšiu guličku. Ruku mala trochu opuchnutú, ale do ďalšieho rána ani nevedela, že mala prsty pricviknuté. Takéto menšie zázraky sa u nás konajú po každom úraze a choroby sa u nás liečia už len homeopaticky a iný spôsob ani neskúšame.

Čo na to okolie?
    Keď sa dáte na niečo iné, čo ľudia poriadne nepoznajú, tak sa na Vás niektorí pozerajú ako na čudákov. A zistíte, že nie každý je schopný prijať nové veci. Mňa homeopatia pohltila a viem, že pri nej chcem ostať.
    Vo svojom okolí som sa stretla s pozitívnym prijatím homeopatie, ale častokrát aj s nepochopením a to od ľudí, od ktorých som to vôbec nečakala. Boli to ľudia, ktorí sa tvárili nadšene a odrazu vysvitlo, že to tak nie je a viem, že v blízkosti týchto ľudí nemôžem slobodne vyjadriť svoj názor. A keď nemôžem byť pri nich tým, kým som, lebo ma nechcú prijať takú aká som, tak sa nemôžem s nimi ani stretávať.
    Keď je niekto veriaci a ja ním nie som, tak ho nebudem odsudzovať len preto, že verí v niečo, čomu ja neverím. A myslím si, že ten človek by mal akceptovať to, že ja tomu verím. Existuje však v mojom okolí aj človek, ktorý na mne obdivuje vieru v homeopatiu. A hoci tá osoba sama homeopatiu vyskúšala, považuje ju za náhodu. Všetky vyliečenia, ktoré sa stali sú náhoda. Prečo však táto osoba nepochybuje o účinku liekov, teda skôr chémie, rovnako ako o homeopatických liekoch? Ja však budem liečiť svoju rodinu radšej touto “náhodou”, ktorá je bez vedľajších účinkov liekov klasickej medicíny.
    Našťastie je tu niekto, kto stojí stále pri mne a to je moja rodina. A mojim najlepším pacientom sa stal môj vlastný manžel, ktorý mi síce toho veľa o svojich príznakoch nepovie, ale postupne sa učí, a zatiaľ mu všetky homeopatické lieky “náhodne” pomohli.

Záver
    Na svet sa pozerám inak ako predtým, na ľudí sa pozerám inak ako predtým a na seba sa pozerám inak ako predtým a stále objavujem niečo nové a stále sa mám ešte čo učiť. A za to všetko patrí Dr. Kolenovej moje veľké ĎAKUJEM.